Zamyslenie

Autor: Ľubica Dandášová | 12.6.2018 o 23:25 | (upravené 12.6.2018 o 23:51) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  123x

Tento článok som napísala ešte pred Vianocami v roku 2012. keď som ho dala prečítať personálnej vedúcej. Zapáčilo sa jej to, že ho zverejnila do firemných novín. Vybrala si isté odseky, ktoré boli vhodné pre firmu.  Tu je originál.

ZAMYSLENIE

To je jedno v akej pozícii sa nachádzame. Ale uchádzali sme sa o miesto vo firme v ktorej pracujeme.

  Na to, že je ekonomická kríza mame stále ešte prácu.  Firma (meno) prosperuje a získava ďalšie zákazky, ktoré vyrábame. Kto chce v tejto firme pracovať. Musí sa podieľať na vzájomnej spolupráce. Keď nie! Neoplatí sa ho živiť na úkor niekoho iného.

 Teraz vám napíšem niečo na čom by ste sa aj Vy mali zamyslieť.

 Určite si spomíname na rok 1989, keď nastala totalita. Väčšina z nás boli študentmi. Štrngali sme kľučamy. Chceli sme slobodu, chceli sme, aby sa nám otvorila brána a mali prístup do všetkých krajín sveta. Stalo sa!.

 Naši živitelia rodiny zostali bez práce a nikto nehľadel na to čo s nimi. Zrazu boli nepotrebný. To čo ich bavilo a tešilo naraz stratili. Zatvorili sa firmy a zostali na ulici. Čo myslite ako to mohli prezívať naši rodičia, dedovia?! Keď prišli o prácu a svoj každodenný chlieb. Nemal každý peniaze vo vrecku, aby si mohol dovoliť viacej než bolo potrebné.

 Na Východnom Slovensku v (miesto) sme prišli o všetky podniky. Jedine čo nám v tomto meste zostalo je podnik (???). Ostatne zanikli, poniektoré z dňa na deň pred našimi očami chátrajú. A hlavne to poľnohospodárstvo, to akoby ste zrovnali so zemou.

Z niektorých sa stali bezdomovci, bez strechy nad hlavou. Ďakujme bohu, že nie sme medzi nimi.  Neviem ako na vás zapôsobia. No na mňa dolieha ľútosť a emócie.  Pohľad na nich je skľučujúci. Ťaží ma bezmocnosť. Pohľad na tie deti je, až zarážajúci. Veľmi rada by som sa s nimi podelila o teplo domova, ale to im nepomôže.

 Dnes sme sami rodičmi a mame to oveľa ťažšie než naši rodičia. Aspoň si to Ja myslím osobne.  Zostalo nám iba to. Čo stihli vybudovať naši rodičia a My sa z tým musíme podeliť a uskromniť.

  Prace je dnešnej doby malo a za bránami stoja stovky ľudí. Čakajú v rade. Každý z nás, čo tu pracujeme je nahraditeľný.

  Keď som doštudovala. Nemala som šancu sa tu v okolí zamestnať. Nenaskytla sa mi žiadna príležitosť. Jediná cesta za prácou bola zbaliť sa a opustiť domov.

 Odchádzala som od  svojich najbližších. Začala som na sebe konečne pracovať. Na cudzom mieste ďaleko od domova. Nikdy som si nebola istá akým smerom sa začne uberať môj život.

 Aby som tam mohla prežiť. Musela som sa naučiť žiť s neznámymi ľuďmi. Nechcela som byť tým  parazitom. No nikdy som sa neprispôsobovala nikomu. Bola som sama sebou. Vedela som ,čo chcem a za čím idem. Intrigy a klamstva. Tie slova mi boli cudzie.

   V živote som sa stretla všelijakými ľuďmi, ale natrafiť na dobru partiu nebolo jednoduché. Ale keď ukážete aká ste silná, dôveru hodna osobnosť berú vás medzi seba.  A tak som  nimi mohla robiť veľké veci a poznávať nových a nových priateľov. Svoju osobnosť som brala na vedomie plnej zodpovednosti a spoľahlivosti. Rozdeľovala som dva svety. Medzi realitou a zábavou plných dobrodružstiev.

Nikdy v živote som nepociťovala tu rasovú diskrimináciu. Že by ma niekto odcudzoval za to, že som iná než sú oni. Brali ma ako človeka ako osobnosť. Priateľov som si mohla vyberať z ktoréhokoľvek kruhu. Takže som nemala tu potrebu také niečo riešiť. Najdôležitejšie bolo, že ma zobrali medzi seba  Stúpalo to vo mne sebavedomie. Už ako dieťa som premýšľala!. Vždy som chcela od života viac a hnala som sa za tým.  

Začiatky sú všade najťažšie, ale keď odvediete dobre vykonanú prácu . Tak vám ju aj zaplatia. Musíte byť spoľahlivý, pracovitý a hlavne flexibilný. Musíte mat v sebe vytrvalosť a trpezlivosť. Všetko ma svoj čas.

 To je asi tak! Keď každý rok z jari sa chystáte do záhrady, Nestačí, len  nahádzať semienka. Musíte sa o to starať a dennodenne chodievať k studničke pre vodu a polievať. Aby vaše semienka mohli vyklíčiť a získať dar zeme. Tak ako vaša starosť o záhradku bola, tak bohato bude obdarená.

 A preto Ja si vážim svoju prácu nech by bola akákoľvek!. Nech ste kdekoľvek!. Všade získate miesto, len treba chcieť a pridať ruku k dielu.

 Keď som sa dopočula, že v (Mesto) sa otvorila nová firma. Pomyslela som si, že Konečne aj tam sa začína niečo diať !! Firma ???.

Veľmi sa mi za ňou nechcelo. Mala som vybudovaný svoj svet. Ale isté okolnosti vás donútia, aby ste sa vrátili domov a uchádzali sa o pracovnú pozíciu v tejto firme.

 Keď som opúšťala po rokoch strávených obývané miesto. Kde ste, už získali ťažkou drinou svoju zaslúženú pozíciu, rešpekt a hlavne ľudí, priateľov. Myslela som si, že sa mi zrútil svet a už nikdy sa z toho nepostavím. Bolo to veľmi ťažké bremeno, ktoré som si priniesla domov. To pochopí iba ten, kto to prežil a okúsil. A ostatný?! Ty to názvu šialenstvom.

 Keď moja noha prvýkrát vkročila do novootvorenej firmy ???. Ktorá fungovala iba par mesiacov pred mojím príchodom. Myslela som si, že zutekám, že nedokážem tu pracovať a žiť doma. Už som bola unavená a nechcela som sa zasa prispôsobovať novému životu.

Prečo?! Musíte začínať od nuly. To čo bolo vaším domovom sa zrazu stalo pre vás neznámym cudzím miestom. Mala som pocit prázdnoty, mala som strach z toho čomu musím postúpiť. Pomyslela som si, že ČO? ma, už len tu môže dobre čakať?  Myslela som si, že  nič ma tu nemôže prekvapiť a potešiť.

 Čakal ma novy život, novy kolegovia a nadriadený. Len, že Ja som ich k sebe nechcela prijať, nechcela som nikoho. Bolesť v duši bolo neukrutná, až neznesiteľná. Až sa mi nakoniec stala nočnou morou. Prenasledovala ma za každým krokom a ja som to dopustila aby sa ma zmocnila. Vzdala som sa svojej moci, že nakoniec som sa stala slabá a zraniteľná.

 Pred piatimi rokmi. By som si nikdy nepripustila, že aj firma ??? mi môže vyjsť v ústrety. Že mi tiež ma, čo ponúknuť a ukázať, že tiež nezaostáva  ako sa na prvý pohľad zdá. Aj im záleží, aby vo firme mali spoľahlivých a šikovných pracovníkov. A nie len to! Jej snahou je získať si čo najviacej pracovníkov na svoju stranu a dokázali spoločne pracovať bez rozdielu na akej pozícii pracujete. Pochopila som, že netreba robiť konečne uzávery, keď ste ešte nenazreli kde ste to vstúpili.

 Keď som Ja vstupovala do tejto firmy ??? a otvorili sa mi dvere dokorán. Hneď som mala predurčeného anjela, ktorý ma sprevádzal. Len, že za ním číhal ďalší v inej podobe, ktorý má zvádzal a hnal do zatratenia. Ja som cítila toho anjela, aj som ho chcela chytiť za ruku, ale nedosiahla som. Ten naničhodník mi v tom bránil a snažil sa ma dostať dole. Ale mne sa nijako nechcelo s ním. Mala som strach z tej čiernej temnoty. Chcela som sa stoj, čo stoj dostať k tomu anjelovi. Zablúdila som!. Vzduchu som ho prosila, aby mi ukázal správnu cestu, ktorou sa mám uberať. Len, že mojou úlohou bolo preukázať, čí si to vôbec zaslúžim. Jeho určenú podmienku som považovala za najjednoduchšiu úlohu v živote.

 NIE! Bola to najťažšia skúška, ktorú som musela predstúpiť. Raz som sa ocitla hore a potom dole... ten anjel ma neopúšťal. Veril mi, že ho nesklamem a nepodľahnem. A to, že ku mne prichádzal v tu pravú chvíľu mi dávalo silu. Vedela som, že do toho treba vložiť viacej energie a pevnej vôle.

 Vážim si to a cením. Že som uspela a to vďaka svojím nadriadeným a kolegom. Čo ma povzbudzovali a vkladali do mňa dôveru a istotu. Vďaka ním som dokázala nejakým spôsobom potlačiť v sebe tu trpkú bolesť a zlom.

 Pochopila som, že život ide ďalej a My ho musíme žiť.

  21.12.2012 nenastal KONIEC SVETA, ako média vyhlasovali. Niektorý boli taký poverčivý, že podľahli a konali unáhlené a nerozvážne.

 Svet nemôže zaniknúť, len tak z ničoho nič. Zem rodí a nový život ešte nezanikol. Mame sa ešte z čoho tešiť a radovať. Tak ako za každým býva. „ Deň začína ránom a nocou končí“.

 Ani slnko sa nám nemôže otočiť chrbtom. Potrebujeme svetlo a teplo. Tak ako Ono obieha svoju obežnú dráhu. Tak aj My, alebo.... Zostalo nám ešte veľa nedokončených veci. Nič nemôže byť dokončené do polovice. Svoje dielo na ktorom sme začali pracovať by mal každý z nás potiahnuť do konca. To, čo sa stáva neúplným stráca svoju hodnotu. Skratka je to nepoužiteľná vec, alebo nastroj.

 Každý v sebe nosí ten kľuč istoty. Ma šancu otvoriť dvierka svojej duše a zistiť, čo sa v ňom skutočne skrýva. Čo je v ňom neoceniteľné! Poniektorý nemajú ani snahu do toho nahliadnuť. A tak nikdy nepochopia na čo vlastne boli stvorený na tento svet. Každý z nás predsa ma to nejaké poverenie svojej osoby. Narodil sa, aby si uvedomil, že i On je potrebný. A podieľal sa spoločne aj s ostatnými.

I lekár potrebuje asistenta, učiteľ potrebuje žiaka. Tak aj My potrebujeme v  priemysle jeden druhého. Tak chyťme spoločne lano a ťahajme. Vložme do toho všetku silu a zistime, že sme o krôčik vpred. Poteší nás, že nezaostávame.

 Naša firma pokročila a dáva nám ďalšie šance, aby sme šli krok za krokom a napredovali. Nájdu sa medzi nás slabší i silnejší. Ale je iste pochopenie, že nikto nie je dokonali. Dokonalosť je sama tá nikoho neprijme k sebe. Nech by ste  boli akým silným ta nepotrebuje spoločníka.

Firma nás potrebuje a My potrebujeme ju. Keď každý pridá ruku k dielu. Je to omnoho jednoduchšie. Keď vieme, že sme silnejší mali by sme pomoc tým slabším a vykročiť spolu a podať mu ruku, aby vstal a nezaostával. Ten slabší dostane zrazu nečakanú silu z toho že ste ho tam nezanechali. Uvedomí si, že nie ste mu ľahostajný  a bude vás nasledovať.

  Každá snaha, za niečo stojí a prináša chutne ovocie.

  Nikdy neviete, čo vám osud hodí do cesty. Keď si dáte aspoň trošku tej námahy a sa preto zohnete. Nakoniec zistite, že je to zvitok a zvestuje vám, aby ste pokračovali a neustupovali.

Ja som sa síce zohla, ale schovala som si to do vrecka. Trvalo to istú dobu, kým som si na to spomenula.

 Tak, že poniektorý by mali urobiť to iste a nezakopnúť. Neodstreliť ako futbalovú loptu a nečinne sa prizerať ako sa znáša vzdušnej atmosfére. Poletí nevedno kam!. Nerátajte z tým, že sa k vám vráti ako bumerang. Nič vám nespadne z neba rovno k nohám. Keď vám na tom záleží musíte ju začať hľadať. Keď ste natoľko lenivý a mávnete iba rukou, že je vám to úplne ľahostajné. Taký človek stráca svoju cenu a hodnotu. Pre nás sa stáva nepotrebným a nehodnotným. A také je aj voči nemu správanie. Nič nie je zadarmo.

 Tak aj Ja som bola poverená niečím, aby som postupovala. To čo som si myslela pred piatimi rokmi. Že svet pre mňa stratil čaro a obral ma o ilúzie. NIE!

  Nikto vás o nič neobral, len ste sa prestali o to zaujímať. Chcela som byt ako ta futbalová lopta, ktorú som odkopla a nezaujímala sa o ňu. No zrazu sa mi ju zažiadalo. Dala som si tej námahy a začala ju hľadať. Keď som ju konečne po dlhom hľadaní našla. Zbadala som, že je utiesnená medzi bujnými krikmi a tŕňmi. Bolo ťažko sa k nej dostať. Na chvíľku som zaváhala. No zrazu som ju chcela stoj, čo stoj. Už má nezaujímalo, že moje ruky budú doráňané a zakrvavené. Vedela som, že moje rany sa časom zahoja. Cítila som, že sa toho nesmiem vzdať. Inak nezískam kľuč a už nikdy nenazriem čo sa skrýva za tými dvierkami ako tajomstvo mojej osobnosti.

 Nakoniec sa mi podarilo získať niečo, čo som stratila. Samu seba!. Som z toho vymenená. Môj život začína naberať novu tvar, ktorú čerpá z ľudí, čo sú okolo neho a neopúšťajú ho.

 Svet nezanikol predurčený deň. Dáva sa nám ďalšia šanca, aby sme nezlyhali.

 Tu šancu som dostala aj Ja a musím sa jej chytiť.  Ja som predurčená niečomu inému než sa podieľať na vlastnú rodinu. Mam iné poslanie.

 Dnes mi to dáva zmysel, logické zmýšľanie, že prečo tak náhlim odchodom som opustila tak milované miesto, priateľov a životného partnera. Keď som konečne mala  v úmysle usadiť a začať žiť. Nepochopila som samu seba prečo sa to tak odohralo. Prečo som musela náhle odisť a vzdať sa toho. To akoby som stala pred dverami a stačí len prekročiť prah svojho života. Je to nepochopiteľné. Ale to čo nemá byť a nepatri do vašeho života. Vás donúti nepripraveného ujsť, alebo uniknúť osudu, ktorý vám nie je predurčený. Nikdy by som to nepochopila a nedávalo mi to zmysel Nemohla som nájsť tu správnu odpoveď. Teraz áno.

 Keby som na tom mieste zostala, alebo zotrvala dlhšie než bolo potrebne. Tak dnes by som nebola tam kde som teraz. Tak sa to malo stať a je mi to predurčene. Byť tam kde som teraz. A je to jedno, kde ste čí vonku alebo doma.  Osud je vám naklonený a dáva vám ďalšie šance uspieť a napredovať. Každý z nás je jedinečná osobnosť.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Kočnerove výpovede nesedia. Klamal o zmenkách súdu alebo polícii?

Kočnera vypočúvali pre vraždu advokáta Ernesta Valka.

DOMOV

Polícia zatkla Šajgala z kauzy vraždy Jána Kubašiaka

Odsúdeného podnikateľa zatkli v okrese Rimavská Sobota.

Píše Marek Maďarič

Upratovačka nevycestovala, minister zostal (píše Marek Maďarič)

Ak potreboval garancie, mal si ich pýtať aj od Marčeka.


Už ste čítali?