Bola som v koncentračnom tábore Osvenčím. Auschwitz-Birkenau

Autor: Ľubica Dandášová | 16.6.2018 o 0:42 | (upravené 16.6.2018 o 20:38) Karma článku: 1,75 | Prečítané:  318x

Dňa 15. júna 2014 som bola v Osvienčime. Miesto, kde sa odohrávali najväčšie masové vraždy počas 2.svetovej vojny.

Práve ubehlo štyri roky, čo som bola v Osvienčime  Do tejto zeme som sa dostala vďaka nemenovanej firme v ktorej pracujem,  za čo im veľmi  vďačím, že splnili jeden z mojich snov. Už ako dieťa som zatúžila vidieť tuto krajinu a miesto najväčšieho zločinu počas 2. svetovej vojny takzvaný vyhladzovací tábor.  Pojem Holokaust som vedela rozlíšiť, až na strednej škole.

Keď moja noha vstúpila do tejto zeme.  Nebolo mi to prijemné chodiť po nej . Bol to pocit úzkosti a bezmocnosti to akoby som počula plač a krik. Zem, ktorá je hlboko v zemi preliata krvou. Možno pod ňou zostali ešte časti tiel nevinných obeti. Malo to vôbec zmysel zabíjať? Malo to zmysel siahať do ľudských práv? Nie! Pretože stále sme tu. Rómovia, židia, ľudia s nejakou telesnou poruchou, alebo inou náboženskou vierou napr. Jehovisti. atd. Nepochopím človeka ktorý mal vysoké IQ , Čo prišiel  na takú myšlienkou vyhubiť všetko možne čo mu prišlo do cesty. Bol to bezpochybne monštrum. Vytvoriť čistú rasu s modrými očami bolo choré. Keď sme obchádzali iste budovy a videli to všetko na vlastne oči. Plynovú komoru, krematórium  takzvanú stena smrti,  osobné veci väzňov . Už naša predstavivosť nám naháňala hrôzu a strach. Čo mohli prežívať nevinné obete čím museli všetkým prejsť a ako dlho to všetko trvalo, kým boli vyslobodený z pekla, koľkých dokaličili a bezcitne pozabíjali.

Ako sa mohli ty ľudia  po tom všetkom čím prešli prispôsobiť novému životu a začať ho budovať? Mali ešte toľko síl a odhodlania začať odznova žiť svoj život? Ja by som to iste nezvládla. Získavajú u mňa obdiv, rešpekt a úctu  že budovali a stavali aj napriek tomu, akým peklom prešli aké hlboké rany v ich duši zostali . My sa sťažujeme, že nemáme peniaze, nemáme auto, vílu atd. Dnešnej doby žerieme konzumní život. A práve títo  ľudia bojovali o holý život o svoje deti, mnohé o nich prišli a ešte horšie videli ich zomierať. Hlad, chlad, mŕtvolný zápach, choroby a neľudské správanie ich mučili za živa a robili na nich svoje experimenty, všetko robili  zaživa bez vekového rozdielu. Neviem si predstaviť tu ich bolesť, ktorú prežívali a neexistoval na to žiadny liek a ani pomoc, len utrpenie. Stačí, keď si pomyslím, že keď spadnem zlomím si nohu, alebo niečo iné. Tak bežím k lekárovi, aby utíšil moju bolesť, pretože je neznesiteľná.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Autorská strana Michaely Terenzani

Prežil útok teroristov v Paríži: Slovensko ma vyliečilo

Tu som sa naučil znovu žiť. V Paríži by sa mi to nepodarilo, hovorí Thomas Tran Dinh.

Komentár Zuzany Kepplovej

Fico má pravdu. Nezápasí so Sulíkom, ale s Kiskom

Robiť dramaturgiu relácie na želanie politika, je zlým signálom.


Už ste čítali?