Práve ubehlo štyri roky, čo som bola v Osvienčime Do tejto zeme som sa dostala vďaka nemenovanej firme v ktorej pracujem, za čo im veľmi vďačím, že splnili jeden z mojich snov. Už ako dieťa som zatúžila vidieť tuto krajinu a miesto najväčšieho zločinu počas 2. svetovej vojny takzvaný vyhladzovací tábor. Pojem Holokaust som vedela rozlíšiť, až na strednej škole.
Keď moja noha vstúpila do tejto zeme. Nebolo mi to prijemné chodiť po nej . Bol to pocit úzkosti a bezmocnosti to akoby som počula plač a krik. Zem, ktorá je hlboko v zemi preliata krvou. Možno pod ňou zostali ešte časti tiel nevinných obeti. Malo to vôbec zmysel zabíjať? Malo to zmysel siahať do ľudských práv? Nie! Pretože stále sme tu. Rómovia, židia, ľudia s nejakou telesnou poruchou, alebo inou náboženskou vierou napr. Jehovisti. atd. Nepochopím človeka ktorý mal vysoké IQ , Čo prišiel na takú myšlienkou vyhubiť všetko možne čo mu prišlo do cesty. Bol to bezpochybne monštrum. Vytvoriť čistú rasu s modrými očami bolo choré. Keď sme obchádzali iste budovy a videli to všetko na vlastne oči. Plynovú komoru, krematórium takzvanú stena smrti, osobné veci väzňov . Už naša predstavivosť nám naháňala hrôzu a strach. Čo mohli prežívať nevinné obete čím museli všetkým prejsť a ako dlho to všetko trvalo, kým boli vyslobodený z pekla, koľkých dokaličili a bezcitne pozabíjali.
Ako sa mohli ty ľudia po tom všetkom čím prešli prispôsobiť novému životu a začať ho budovať? Mali ešte toľko síl a odhodlania začať odznova žiť svoj život? Ja by som to iste nezvládla. Získavajú u mňa obdiv, rešpekt a úctu že budovali a stavali aj napriek tomu, akým peklom prešli aké hlboké rany v ich duši zostali . My sa sťažujeme, že nemáme peniaze, nemáme auto, vílu atd. Dnešnej doby žerieme konzumní život. A práve títo ľudia bojovali o holý život o svoje deti, mnohé o nich prišli a ešte horšie videli ich zomierať. Hlad, chlad, mŕtvolný zápach, choroby a neľudské správanie ich mučili za živa a robili na nich svoje experimenty, všetko robili zaživa bez vekového rozdielu. Neviem si predstaviť tu ich bolesť, ktorú prežívali a neexistoval na to žiadny liek a ani pomoc, len utrpenie. Stačí, keď si pomyslím, že keď spadnem zlomím si nohu, alebo niečo iné. Tak bežím k lekárovi, aby utíšil moju bolesť, pretože je neznesiteľná.
