Otec, ktorý chcel žiť

Autor: Ľubica Dandášová | 1.1.2019 o 22:55 | (upravené 3.1.2019 o 22:41) Karma článku: 1,09 | Prečítané:  305x

Už je to rok čo nás opustil otec vo veku dožitých 67 rokov. Prečo píšem dožitých? 22.09.2017 oslávili s matkou Zlatú svadbu. Narodil sa dňa 13.12 a zomrel 15.12.2017.Takže rok 2017 sa nám vryje do pamäti. 

Vianoce a  príchod Nového roka zostanú pre nás iba smutnou spomienkou. Nechápem, prečo zrazu ľudia začínajú zomierať v týchto najdôležitejších dňoch roka, keď rodina by mala byť pohromade stráviť ich v šťastí, radosti, zdraví a láske. Na veku proste záleží, ale v týchto dňoch akoby nás smrť prenasledovala a miesto radosti prežívame smutné udalosti.

Ako dieťa som svojho otca milovala, ale nikdy som mu nedala najavo, svoju lásku, ktorú som k nemu cítila. Pochádzame zo siedmych súrodencov, na to, že sme boli toľko deti, rodičia z nás vychovali zodpovedných ľudí. Boli sme veľká rodina a tu nám väčšina z okolia závidela. Jedinú radosť z nás mali musím napísať biely ľudia, našich oboch rodičov si veľmi vážili a brali ich ako seberovných. Pomáhali si navzájom.

Cigáni boli pravým opakom, zákerný ľudia. Keď sme sa hrali s ich deťmi, po hre nás nakoniec zbili . Nikdy nás rodičia nešli brániť, vždy nám povedali, že sme si to zaslúžili akých kamarátov si vyberáme. Horšie to bolo, keď sme zbili deti ich, to už šla proti nám celá família a tak sme museli dobre zvážiť  s kým sa budeme hrať a kamarátiť. Nechceli sme, aby našim rodičom niekto ublížil, pretože nemali sme nikoho kto by nás ochránil. Ako rodina sme žili  sami, nepoznala som dedka babku a súrodenci našich rodičov žili v Česku.  

Pred svojimi rodičmi sme mali veľký rešpekt, nikdy sme im neprotirečili, občas sme od nich zopár schytali. Otec bol oproti matky veľmi prísny, keď sme neurobili dôkladne prácu okolo statku. Mali sme toho dosť kravu, ovce, kozy, prasnicu a k nej prasiatka. Okrem veľkých zvierat sme mali plný dvor všelijakej hydiny. Nechápem, prečo otec väčšinu choval zvieratá, ktoré sme odmietali jesť. Už ako deti sme museli tvrdo pracovať, pretože rodičia boli zamestnaní a väčšinou sme sa o tie všetky zvieratka museli postarať sami. Práca nám neublížila skôr nás naučila zodpovednosti.

Počať svojej dospelosti, som dlhé roky pracovala mimo domova, takže s rodinou mi bolo umožnené sa stretávať iba vo veľkonočných sviatkoch, dovolenkové obdobie v lete  a vianočných sviatkoch. Rodičia, už mali veľké námietky voči mne. Nechceli aby som sa oddeľovala od rodiny, dali mi v tom čase zabrať, citovo ma vydierali. Puto k rodine a hlavne k rodičom bolo silnejšie než môj život mimo nich. Nedokázala by som žiť so svedomím, keby sa im niečo stalo a ja dostanem iba smutnú správu.

Práve ubehlo jedenásť rokov, čo som opustila dlhoročnú prácu a život, ktorý som viedla mimo domova. Doma som sa uchádzala s nevôľou o novú prácu, ktorú som nakoniec získala.  Do práce som mala  vyše dvadsať kilometrov od domova, aby som mohla žiť s nimi. Práca o ktorú som sa uchádzala ma bavila a mala som k nej dobrý vzťah, ale aj medzi svojimi nadriadenými a kolegami.

V tom čase som vodičak nemala, takže do práce som musela chodiť vlakom. Problém s cestovaním bol iba na poobednej zmene. Síce vlak šiel, ale v nočných hodinách. Prácu som ukončila 22,15 hod. a odchod vláka domov som mala, až o 00,20 hod. To čakanie ma privádzalo do zúfalstva, bolo to mojím utrpením. Z okolia do práce nechodieval nikto, takže som nemala žiadneho spoločníka s ktorým by cestovanie bolo o niečo príjemnejšie. Na vlakovej stanici som sa nikdy nezdržiavala, pretože tam sa schádzali bezdomovci, ktorí spali na lavičkách a mladý ľudia, ktorých som videla zdrogovaných. Flákanie po meste tiež nebolo bezpečné, ale iné východisko som ani nemala, občas som kvôli tomu  bola zlá na svojich rodičov, že ma stiahli domov a nemali ani poňatia o mojom nešťastí. V duchu som premýšľala, že sa vrátim odkiaľ som prišla a budem žiť svoj život.

O pár mesiacov v apríli sa stalo niečo s čím som nerátala. Po tomto fakte som ich, už nedokázala opustiť, prestala som mať zajačie úmysly. Ešte nikdy našu rodinu nezasiahla choroba, aby bol niekto tak vážne chorý, aby sme vedeli, čo to znamená.

Keď som sa vracala domov z práce nočným hodinách. Nezvyklo sa u nás svietiť v takom to čase, ale svietilo v celom dome. Keď som vošla do domu, svojho otca som videla v bezmocnom stave, matka a brat pri nemu, čakali záchranku, ktorá prišla hneď po mojom príchode. Môj otec bol v kritickom stave, zomieral pred našimi očami a mi sme o tom ani netušili., šťastie, že záchranná služba prišla v čas. Videla som všetko, nič mi neuniklo z toho čo sa udialo v tu noc. Otca hneď zobrali a mi sme si sadli pod terasu brat matka a ja. Rozprávali sme sa, aj sme sa zasmiali, vôbec sme netušili, čo sa v skutočnosti deje so stavom môjho otca. Čakali sme na telefonát zo centrálneho príjmu do tej tretej hodine ráno, ale odpoveď nám zreteľnú nepodali. Keď som vstala zavčas rána. Matka ma oboznámila, že stav otca bol taký vážny, že ho eskortovali v tu noc priamo do Košíc.

Matka sa chystala pred obedom za otcom a ja do práce. Mala som zlé svedomie, že nechávam matku samu, ale nechcela som vidieť otca v stave bezmocnosti. Keď prišla sestra a jej manžel tak mi sestra vynadala, či sa nehanbím nechať matku isť samu. Vôbec som nechcela isť, bránila som sa a vyhľadávala výhovorku na prácu, ale nepochodila som u nej. Sestra ma žiadala, aby som zavolala do práce. Tak som zavolala na personálne oddelenie a modlila som sa k bohu, aby mi povedali, že do práce musím prísť. Bola som sklamaná, že to nevyšlo.

Tak som nechtiac šla s nimi do Košíc. V košickej nemocnici nám povedali, že prekonal infarkt., že je po operácie a jeho stav je stabilizovaný. Ležal na Jisky. To, že nebol pri vedomí nemohli mu operovať choré srdce, aby dal svoj súhlas. Matkin súhlas nezobrali do úvahy. Dovolili nám k nemu isť, ale iba na päť minúť, po jednom. Ako prvá šla matka a po nej som šla ja so sestrou, sama som nechcela. Keď som uvidela otca v zúboženom stave, slzy mi tiekli ako voda, myslela, že slzy ma zadusia. Nezavýjala som a ani nekričala, len som vzlykala nad nešťastím rodiny, ktoré nás postihlo. Ten moment, keď som ho videla sa mi vryl do pamäti, dlhé roky ma to prenasledovalo.

Keď sme sa stretli so záchranárom, ktorý v tu noc bol ošetriť môjho otca, sa k nám prihovoril, že bol zachránený v poslednej chvíli, že jeho život visel na vlásku a to bol práve on, ktorí mu zachránil život. Naše myšlienky boli všelijaké, uvedomili sme si, že v tu noc zdravotný stav otca bol vážnejší než sme si mysleli. Zomieral pred našimi očami a mi sme o tom ani nevedeli. Bol to skľúčený  pocit. V tom čase ma hryzlo svedomie a som si v duchu povedala, že nemôžem opustiť domov, pretože také niečo nechcem prežiť , aby som nebola doma keby sa im niečo stalo.

Slzy ma prelievali hocikde, keď som si na to všetko spomenula, ako som ho videla a nemohla som mu pomôcť. Môjho otca po stabilizovanom stave previezli do Trebišovskej nemocnici. Bol pod prísnym dohľadom lekárov. Lenže môj otec nechcel, aby sme ho videli ležať, nepohnúť sa. Smial sa, ale bol to smiech bolesti. Nechceli sme, aby vstal z postele, ale tvrdohlavému človeku ste to dohovoriť nemohli. Snažil sa nám ukázať, že to nie je nič vážne, že je dosť silný vstať aj na vlastné nohy, že on tu nemá čo hľadať Pri jeho vstavaní začal náhle krvácať, že mu nedokázali krvácanie zastaviť ani sestričky. Vedeli sme, že tam nemáme čo hľadať, rýchlo sme sa s ním rozlúčili a nechali sestričky robiť svoju prácu.

 Keď sa otec vrátil domov po niekoľkých dňoch strávených v nemocnici. Jeho zdravotný stav potreboval nutne operáciu srdca. Povzbudzovali sme ho, aby bojoval, že je dôvod žiť.

 Blížil sa deň. Moja matka mienila byť pri ňom sama, správala sa akoby sa to nás netykalo. Nič som jej na to nepovedala, nechala som ju v tom samu. Deň pred jeho operáciou som opäť mala poobednú zmenu, vyžiadala som si pracovné voľno. Keď som prišla domov nočným vlakom ani som nevedela či sa mi vôbec oplatí si ľahnúť, pretože o pár hodín bolo treba vstávať, aby sme zastihli otca ešte skôr než ho prevezú. Vstala som o pol piatej ráno, cítila som sa ako po preflámovanej noci, matka už bola hore a sa chystala na cestu. Keď som jej povedala že idem s ňou tak sa na mňa vykričala, že ona ide sama. Musela som jej ten ton vrátiť s odpoveďou „Ty ideš za ním ako manželka, ale ja idem ako dcéra a ty mi v tom nezabrániš“. O malú chvíľu do domu vošiel brat, ktorý nám povedal, že ide aj on. To znamenalo, že sme nemuseli cestovať vlakom a mali sme ešte času nazvyš. Bola som spokojná, že nemusím s matkou cestovať vlakom, ale pôjde sa autom, keď som zobrala do úvahy jej zdravotné problémy, tiež na tom nebola  najlepšie.  Myslela som si, že zo siedmych súrodencov pri otcovi budeme stať iba matka, ja a brat.

V košickej nemocnici sme otca zastihli ešte na izbe, ale nevnímal nás, čo mu rozprávame. Pretože už bol pripravený na operačný sal. Keď sme zišli dole do suterénu. Ešte nikdy som nevidela ako to funguje v Košiciach, keď vás idú operovať na rozdiel od Trebišovskej nemocnici. Nechceným spôsobom som videla ako jedného z pacientov niesli na operačný sal, otvorili sa dvere, bezcitne chytili pacienta za ruky, nohy a ho prehodili cez okienko na druhu stranu kde si ho prevzali chirurgovia. V tom čase mi to pripadalo hnusné a odporné zaobchádzanie s pacientmi. Ľudia sa prehadzovali ako kus mäsa nejakého dobytka. Bolo to tak ponižujúce, zdrvujúce.

Na naše prekvapenie sa postupne schádzali do suterény ďalší členovia rodiny. Nikto nezaostával. Povzbudzovali sme jeden druhého s tým, že všetko dobre dopadne. Boli to hodiny dlhého čakania a množstvo preliatych slz. Môj otec operáciu srdca prežil. Padol nám kameň zo srdca.

 Keď sa vrátil domov jeho celá hruď bola rozpolená, obe nohy s dlhými rezmi. Otec sa z týchto rán zotavoval asi rok. Po roku mu už bolo lepšie, že mohol niečo urobiť okolo domu, ale už nevykonával žiadnu ťažkú ani namáhavú prácu. Zlikvidoval zvieratá a nechal si iba hydinu o ktorú vedel, že bude schopný sa postarať. Po tejto operácie mu začali pribúdať ďalšie choroby, že tuším  tabletky pre neho boli dať si každý deň jednu krabičku lentilky. Záchranné služby u nás boli navštevované častejší než by si to človek želal.

 Pred štyrmi rokmi, keď sa pripravovala svadba jeho vnučky, mojej nátery. To že bola v druhom mesiaci tehotenstva v deň pri výbere svadobných šiat potratila a o deň neskôr otca eskortovali vrtuľníkom do košickej nemocnici. Čo si vybrať svadba, alebo pohreb? Chceli sme, aby sa svadba presunula o pár mesiacov neskôr. Lenže neter s tým nesúhlasila, strata nenarodeného dieťaťa bola tým najsmutnejším okamihom v jej živote a psychický to ťažko znášala. Bolo to veľmi ťažké obdobie, človek nevedel koho vôbec podržať. Otec vo vážnom kritickom stave a svadba predo dvermi. Prosili sme otca, aby sa nevzdával, aby bojoval a neodchádzal práve taký čas, keď na svet ma prísť mu synovi po pätnástich rokoch manželstva dlho očakávané dieťa. Jeho prvý vnuk, ktorý ponesie jeho priezvisko.  Otec bojoval a sa mu nakoniec polepšilo z nemocnice ho prepustili tri dni pred svadbou.

Sestru sme pri príprave svadby  nechali samu, bez toho, aby sme jej v niečom pomohli, alebo poradili. Nepodali sme jej pomocnú ruku, keď sme chceli, bolo, už neskoro niečo naprávať. To čo stihla urobila a to čo nestihla nebolo. Svadba prebehla bez hudby, pretože človek nevedel čo má očakávať, či sa bude radovať, alebo trúchliť. Svadba je kde sa ľudia veselia a zabávajú. Táto svadba bola celkom o niečom inom. (poz. Neter si svadbu nahradila po troch rokoch ťažko očakávaného dieťaťa oslavou jeho jedného roka).

Človek si myslí, že všetko bude dobré, ale to sa len ešte začalo. Môjho otca sa chytala choroba za chorobou, ale bojoval, pretože chcel žiť, nemienil sa poddať chorobám. Tabletky mu v niečom pomáhali, ale niekde ubližovali.  Tuším jedine čo otec mal zdravé, bolo slepé črevo ostatné orgány ho zrádzali, ale nestačilo to. V máji minulý rok jeho telo zasiahla ta najzákernejšia choroba menom „RAKOVINA“. Tuto chorobu mal na koreni jazyka. To, že chcel žiť, chcel žiť iba pre svoju celú rodinu, ktorá mu dávala silu prežiť, tak sa postavil aj proti nej. Nechcel sa rýchlo vzdať a tak sa rozhodol, že postupy ožarovanie, chemoterapiu mu zo zdravotných dôvodov nedoporučili. Navštevovali sme ho striedavo každý deň. Šesť týždne strávil v onkologickej nemocnice v Michalovciach. Jeho krk, brada a ústa boli spálené na uhoľ. Nemohol dlho prijímať stravu, iba tekutú.

Môj otec sa tešil že konečne ide domov. Bol šťastný, že sa vyliečil, ale nebolo to tak ako si to on myslel. Lekárom sme na onkológii povedali, aby mu nerozprávali o jeho zdravotnom stave. Pri jeho prepúšťaní nás oboznámili, že na korení jazyka sa mu to stratilo, ale vytvorili sa mu metastázy na pľúcach. Vedeli sme, že je koniec, že len už čakať na jeho ešte väčšie utrpenie, kde mu nebude pomoci. Tvárili sme sa, že je všetko v poriadku, ale celkom sa nám to nedarilo. Pretože vedieť o tom, že stratíme manžela, otca, dedka a pradeda, bolo nezvládnuteľne.

22. septembra sme ich siedmy deti na počet 50. výročia ich spoločného manželstva. Chystali oslavu zlatej svadby bez toho, aby mali nejaké to tušenie, že sa niečo stroji. V rodine sme dobré kuchárky ale aj cukrárky. Nemáme problém sa postaviť k dobrému hrncu, ale ani šikovnému mixéru. Začiatky nás učila matka a ostatné sme sa priučili. Svadbu sme im strojili od A po Z sami. Nechceli sme nikoho cudzieho medzi seba. Naši vedeli, že sa blíži ich deň uzavretého manželstva, že spolu zotrvali 50 rokov, ale akosi nejavili o to záujem.  

Doma som utŕžila takmer každý deň hádku, ale nedalo sa nič robiť. Musela som si to všetko zliznúť. Hoci mali pravdu, pretože cez deň som bola v práci, čo som len prišla domov, už ma aj nebolo. Prichádzala som takmer v nočnú hodinu, takže ma nevideli celý týždeň takmer vôbec.

Mám jedného brata, ktorý žije v Prahe a ten pricestoval piatok v deň pred ich oslavou. V ten deň večer  som si myslela, že na to prídu, pretože stačilo kúsoček  a otec nás prichytí ako s bratom prevážame alkohol a potrebné veci do sály, lenže šťastie stalo na našej strane.

 V deň ich svadby som skoro ráno ušla, aby matka na mňa nepokrikovala opäť, že kam sa ženiem. Keď sala domu kultúry bola hotová a v kuchyni, už rozvoniavalo. Bol čas, aby sme všetci šli domov a prichystali sa. Keď som prišla domov ani som nevedela ako ich  presvedčím, aby sa zrichtovali.. Doma ma čakalo prekvapenie, môj otec a matka už boli takmer hotový, bolo to bratove dielo. Do poslednej chvíli boli presvedčený, že idú do nejakej trebišovskej reštaurácie na nejaký ten obed. Matka,  aby nezabudla zobrala so sebou kabelu s tým že pôjde do kauflandu na nákup. Keď moje auto zabočilo do domu kultúry. Nechceli z neho vystupovať, pretože brat si ich doberal s tým, že si idú opäť povedať svoje „Áno“ a čaká ich tam kňaz. Dlho sedeli v aute, nie a nie vystúpiť. 

Nakoniec vystúpili, pretože kamera môjho mladšieho brata bola pripravená. Keď vošli do miestnosti sály a zbadali celú svoju rodinu pohromade. Pre mojich rodičov to bol veľký šok. Ich a naša radosť bola zmiešané so smútkom, že možno nabudúce nebude nás vidieť tak všetci spolu ako sme teraz.

Takéto prekvapenie málokto urobí pre svojich rodičov, bez toho, aby o niečom tušili do posledného okamihu. Na ich svadbe sa zúčastnili ich siedmi deti s rodinami a nikto iní. Bolo nás 45 z toho 13 malých deti. Tým sme im preukázali svoju lásku, úctu a veľké poďakovanie. Prekvapenie, ktoré sme im nachystali bola pýcha mojich rodičov.

Vďaka trebišovskej onkologickej ambulancie sa otec nakoniec dozvedel, že rakovina sa mu preniesla do pľúc. Môj otec sa v tu minutú zmenil, dostal inú tvar v ktorej bolo vidieť beznádej. Môj otec nám povedal, že keby vedel, že mu to ožarovanie pomôže, tak postupy ju ešte raz, chcel a mal odhodlanie postaviť sa jej, aj napriek bolesti, ktorú by musel postúpiť, chcel žiť. Všetci sme vedeli, že mu to nepomôže a otec tiež. Nechcel žiť s touto zákernou chorobou.

13. decembra sa doma zišla rodina, kde sme sa stretli pri oslave jeho 67 narodenín. 14.12  mal v pláne kúpiť matke svadobnú obrúčku k 50 výročiu ich manželstva a svojim všetkých deťom darček pod stromček. Uskutočnil by vianočný nákup, ale bol unavený a vyčerpaný z lekárov, ktorých by som niektorého z nich nechcela uraziť. Koľko starých, nevládnych ľudí musí čakať dlhé hodiny, bez toho, aby ich lekári uprednostnili z dôvodu zdravotného. Dnes vďaka naším poslancom, je zdravie dobrý biznis. Lepšie vynáša štátu než nejaká značková predajňa.

15. Decembra 2017 v ranných hodinách zomrel v spánku. Môj otec vyhral nad zákernou chorobou. Boh ho mal veľmi rad a povolal si ho k sebe, aby predišiel utrpeniu, ktoré ho čakalo.

Matka?  Kolegyňa mi povedala takto, „Buď rada, že máš ešte matku, pretože ja nemám ani jedného z nich, ak ju stratíš nebudeš mať, už nikoho. Pretože len rodičia udržiavajú rodinu pohromade“.

Je, už rok po jeho smrti, ale Vianoce a príchod Nového roka nám nevytvoril úsmev na tvarí.  

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Mistrík odstúpil z prezidentského súboja, podporil Čaputovú

Mistríkovo rozhodnutie ocenil aj prezident Kiska a tiež podporil Čaputovú.

KOMENTÁR PETRA TKAČENKA

Toto by Čaputová nemala zahodiť

Po dvadsiatich rokoch môže prvé kolo vyhrať blok mimo Smeru a HZDS.

AUTO

Prichádza malé SUV Škoda Kamiq. Aké sú naše prvé dojmy?

Zaboduje priestorom aj bohatou výbavou.


Už ste čítali?